K tomuto článočku ma inšpiroval predhovor Aurela Stodolu ku svojej knihe “Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs“ (Úvahy o svetonázore z pohľadu inžiniera) z roku 1932, ktorú nedávno preložil fyzik a môj kamarát z „chrabromilskej“ škôlky – prof. Ing. Peter Ballo, PhD. Vďaka tomu kniha prvýkrát vyšla v slovenskom preklade a je k dispozícii v kníhkupectvách.
Napriek 100-ročnému časového posunu …, A. Stodola vystihuje problém, ktorý je dnes ešte výraznejší a silnie so zavádzaním umelej inteligencie do každodennej praxe. Skutočný technik totiž dokáže kreatívne myslieť a predvídať svoje činy. Jeho kroky by mali byť v harmónii s prírodou i so spoločenským rozvojom. S mnohými z vás sa určite zhodneme na tom, že v posledných desaťročiach upadla etika, morálka i všeobecné hodnoty, bez ktorých dospeli všetky predchádzajúce civilizácie k záhube (aj ony poznali pojem „hypotéka“). Nositeľmi pokroku (nielen technického) boli vždy odvážni, kreatívni a morálni ľudia (Michelangelo, Jesenius, Da Vinci, Newton, Pasteur, …). Buďme na nich hrdí a zároveň skúsme robiť všetko preto, aby sme mohli byť hrdí i na seba (aspoň niekedy, aspoň trochu). Možno nás v tom posilní aj vybraný priložený text od nášho najvýznamnejšieho energetika – Aurela Stodolu, narodeného v Liptovskom Mikuláši (1859), pochovaného v Zürichu (1942).
Keď sa blíži „večer života“ a nie sme zaťažení pracovnými povinnosťami, prenikajú nás myšlienky a spomienky na minulosť. Objavuje sa túžba komunikovať s priateľmi skôr, ako sa úplne zotmie. Lebo ten, kto prechádza životom a premýšľa, postupne dospieva ku konečnému vyjasneniu svojich názorov na veľké duchovné otázky, ktoré presahujú všetky odborné otázky a ktoré nás ako ľudské bytosti ženú hlbšie než celá ťarcha predchádzajúcich každodenných povinností. Ich súhrn však tvorí to, čo nazývame „svetonázor“ či „náhľad na svet“, na mieste ktorého sa u mnohých vyskytuje žalostná prázdnota alebo zmätok. Najmä inžinierovi hrozí, že zostane väzňom úzkeho okruhu svojich profesných povinností, bez sily a vôle vzlietnuť k horizontom vyšších vízií.
Čím sa líši náhľad na svet „z pohľadu inžiniera“? Robí si nárok na zvláštne poznatky vybočujúce z rámca všeobecnej kultúry? Vôbec nie. Tá otázka chce len naznačiť, že všeobecné základy inžinierskeho odborného vzdelania a výkon jeho profesie spojený s najťažšou zodpovednosťou nevyhnutne posúva inžiniera do duchovnej sféry vlastnej prirodzenosti, v ktorej je obsiahnuté obmedzenie, ale aj obohatenie. Ako nedostatok pociťujeme a pripúšťame odcudzenie sa historickým vedám a ich formám myslenia. Na druhej strane ako výhodu pociťujeme potrebu ísť večne vpred, do budúcnosti nasmerované nutkanie, víťazné vedomie pracovať na pokroku v dobrom zmysle slova a kráčať ako neprekonateľná falanga od víťazstva k víťazstvu. Kto nám môže vyčítať túto profesnú hrdosť, ak dodáme, že náš zmysel pre povinnosť voči ľudskému spoločenstvu je pre nás dôležitá vec svedomia. Zároveň je potrebné otvorene hovoriť trpké pravdy, čo prináša neblahé riziko straty priateľov, ktorí si zrazu uvedomia priepasť v názoroch, ktorú doteraz preklenovala konvencia. Tí, ktorí sa nechali premôcť „prózou života“, ľahko odmietnu aj pokus o nadšenú bujnosť ako boj s nepokojom. A predsa podozrievavý skepticizmus a pokorné postávanie bokom je iba dôkaz duševnej poruchy alebo nedostatku odvahy. Posilnením života je len odvážna účasť na mohutných duchovných zmenách, z ktorých niektoré sú jasne badateľné, iné sa začínajú čoraz jasnejšie vynárať.
A tak túžime po priateľoch, ktorí by boli ochotní vypočuť si to, čo sa v týchto zmenách stalo pre našu dušu dôležité a drahé. Lebo v pocite duchovného spoločenstva spočíva, ako ma učí jedna z najslávnejších životných skúseností a ako to určite pocítia aj moji priatelia, najintenzívnejšie povzbudenie, najtrvalejšie posilnenie a najvyššia harmónia.
Vladimír Slugeň.
