Uhlíkové emisie v Nemecku priveľmi neklesajú, a to i napriek tomu, že podiel obnoviteľných zdrojov narastá až takmer na 30 % energetického mixu v tomto roku a predstavuje vyše 50 % inštalovaného výkonu. Nanešťastie aj uhlie vzrástlo na približne 30% a spolu s nákupmi elektriny z Francúzska a iných krajín Európy sa používa na reguláciu alebo zmierňovanie neflexibilnosti obnoviteľných zdrojov.

Uhlíkové emisie na osobu v skutočnosti v Nemecku mierne vzrástli v rokoch 2013 a 2015. Nemci vyrábajú oveľa viac elektriny, než potrebujú a neriešia ropu v sektore dopravy.

Ako hovorí Peter Rez z Arizonskej štátnej univerzity, obnoviteľné zdroje nedokážu významne znížiť uhlíkové emisie. Problém je, že dokonca ak aj obnoviteľné zdroje produkujú dostatok elektriny na dodávku pre celú krajinu, ich nestálosť znamená, že Nemecko musí nechať uhoľné elektrárne bežať a viac než polovica z nich používa najšpinavšie uhlie: lignit.

V roku 2016 v skutočnosti až 70 % najväčších európskych znečisťovateľov boli nemecké lignitové elektrárne.

Uhlie je najväčší domáci zdroj elektriny v Nemecku, dokonca aj napriek obrovskému nárastu obnoviteľných zdrojov v posledných desatich rokoch. V dôsledku toho nemecké emisie CO2 príliš neklesli. Zdroj: AGEB, 2016

Keďže Nemecko vyraďuje svoje jadrové elektrárne, ktoré pri prevádzke neprodukujú uhlíkové emisie, o niekoľko rokov to bude len horšie. Strata jadra vynuluje všetko, čo sa dosiahlo vo veternej energii (pozri obrázok), a to je hlavný dôvod, prečo poprední svetoví vedci v oblasti klímy varujú, že jadro je potrebné zachovať a dokonca jeho podiel na energetickom mixe zvýšiť.

Technológie uskladnenia elektrickej energie, akými sú vanádiové prietokové batérie alebo prečerpávacie vodné elektrárne (pozn. na Slovensku napríklad Čierny Váh), pomôžu, ale množstvo potrebného priestoru je také veľké, že nebude možné, aby sa použilo včas na udržanie globálneho otepľovania na primeranej úrovni t.j. do roku 2040.

Uskladnenie je tiež drahé, kilowatthodinu zdražuje o 2 až 9 centov. Niektoré štáty poskytujú finančné dotácie na batérie, ale ako všetky dotácie, aj tieto iba presunú náklady z človeka, čo platí sadzbu, na človeka, ktorý platí dane. Vec to nemení.

Porovnanie nemeckých emisií s USA či Francúzskom za posledných desať rokov len ilustruje tento efekt (pozri obrázok nižšie). Po prvé, Francúzsko má najnižšie uhlíkové emisie na obyvateľa, pretože elektrinu má väčšinou z jadra. USA majú najviac emisií per capita, pretože ešte stále vyrábame dve tretiny elektrickej energie z fosílnych palív. Nemecko je niekde medzi s 50 % podielom fosílnych palív.

Oxid uhličitý uvoľňovaný v kubických tonách (t) na osobu za rok v USA, Nemecku a Francúzsku od rokov 2006 do 2015. Zdroj: Peter Rez s údajmi od Agentúry pre energiu a BP.

Emisie z najrozvinutejších krajín klesajú tak, ako sa zvyšuje efektívnosť. Emisie výrazne poklesli po „veľkej kríze“ v 2008, ako vidno na obrázku.

Ale dramatický pokles emisií v USA spôsobilo hlavne nahradenie uhlia zemným plynom pri výrobe elektriny.

Pokles emisií v Nemecku je relatívne nízky, čo je mätúce, keďže Nemecko dramaticky zvýšilo podiel obnoviteľných zdrojov prostredníctvom politiky Energiewende a keďže celková spotreba energie poklesla. (Viac o Energiewende tu.)

Nie je vôbec zrejmé, či nemecký experiment s vysokým podielom obnoviteľných zdrojov splní ich ambiciózne klimatické ciele  znížiť do roku 2020 emisie oxidu uhličitého o 40% oproti roku 1990, a to i napriek tomu, že minuli takmer 800 miliárd dolárov na dotácie zelenej energie.

Dokonca aj berlínsky think-tank Agora Energiewende odhaduje, že to nebude tesná prehra, ale úplný prepadák.

Tí, ktorí rozumejú energii aj klíme vedia, že potrebujeme použiť všetky nízkouhlíkové zdroje energie – obnoviteľné zdroje, jadro, vodu  – a to tak rýchlo, ako je to len možné, aby sme splnili naše klimatické ciele včas a zmenili to.

Inak je to len zaujímavý experiment.