Nedávno som sa vrátil zo zasadnutia organizácie, ktorej som už 16 rokov členom – International Nuclear Societies Council. Pôsobím tam v rámci predsedníctva ako stály európsky zástupca European Nuclear Society. Presadzoval som tam a napokon sa nám aj podarilo dosiahnuť dohodu o začlenení Afriky do našej súčasnej skvelej celosvetovej strešnej organizácie. Dlhé roky rokovaní a dohadovania … aby sa tzv. „nuclear embarking countries“ mohli skutočne „nalodiť“ aj do inštitucionálnej infraštruktúry – cez Africký kongres nukleárnych spoločností (áno, áno, mám čudné koníčky…).
Zároveň by som si dovolil pripomenúť – hoci všetci ľudia za stolom si to samozrejme veľmi dobre uvedomujú (Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Thajsko, Pakistan, Brazília, Mexiko, USA, Kanada, Maroko, Južná Afrika, Čína… a za Európu moji kolegovia delegáti z Francúzka, Rakúska, Poľska, Talianska a Belgicka, že 700 miliónov ľudí v Afrike stále NEMÁ PRÍSTUP K ELEKTRICKEJ ENERGII. A to nehovorím o ďalších miliónoch ľudí, ktorí síce elektrinu majú, ale zďaleka nie nepretržite, 24 hodín denne. A ak chcete cestovať do niektorých krajín, odporúčam pre istotu pribaliť čelovku.
Aj keď má Európa podľa mňa povinnosť ísť Afrike príkladom, niekedy sa nestíham čudovať. Vynakladá/rozhadzuje desiatky miliárd aj našich eur, pričom veľká časť týchto prostriedkov je v podstate premrhaná, pretože globálny rozsah problému sa tým takmer vôbec nemení. Pripomeňme si, že celkové emisie CO₂ celej Európy (deklarované ako jeden z najväčších problémov sveta) predstavujú 6,6 % celosvetových emisií. Preto treba zachovať zdravý rozum a určitú mieru proporcie. Zostaňme verní skutočným hodnotám a pokúsme sa trochu „upratať“ túto Európu, ktorá trávi veľkú časť svojho času vytváraním noriem a pravidiel, ktoré môžu zároveň dusiť priemysel, brzdiť iniciatívu a narúšať fungovanie trhu a ktoré Afričanom, či Aziatom môžu pripadať úsmevné až hlúpe.
Za mňa by bolo treba začať odstránením absurdných pravidiel v oblasti elektrickej energie. Najskôr by sme mali zhodnúť, že „zelené elektróny“ neexistujú… (Kedysi som svojim študentom sľúbil, že zaplatím Nobelovu cenu tomu, kto dokáže elektróny zafarbiť. 😊) a že aj elektromobily majú svoje výfuky v elektrárni. A potom by sme mali ceny určovať podľa poslednej elektrárne, ktorá vstupuje na trh – vo všeobecnosti ide o plynovú elektráreň, najmä v situácii, keď hrozí nedostatok energie.
V praxi to znamená, že obchodníci – ktorí nič nevyrábajú!!!! – si skvelo zarábajú na živobytie obchodovaním na burze, zatiaľ čo výrobcovia, ako napríklad SE, a.s. musia vyrábať za pevne kontrahovanú cenu. Je slabou útechou, že francúzska EdF je na tom ešte horšie – tí dokonca musia podľa prijatého zákona predávať svoju elektrinu len za 48 EUR/MWh. Samozrejme, za takúto cenu nemôžete ani pomýšľať na to, že budete dostatočne investovať do obnovy a rozvoja svojich zariadení, resp. pokročilých modulárnych reaktorov. Švajčiari zas hovoria, že ich jadrové elektrárne nemá vôbec význam v lete prevádzkovať. Zimné zárobky zatiaľ všetko prevážia, ale dokedy? Tu už radšej skončím, ale ak by ste sa niekedy chceli porozprávať o „päťdesiatich odtieňoch sivej“ v jadrovej energetike, tak pijem portské… Bohužiaľ vecné a odborné diskusie sa z nášho európskeho sveta vytrácajú. Možno nás bude zachraňovať Ázia, či Afrika…, ak od nás neprevezmú naše etické kódexy.
Afrika vie, že potrebuje pragmatizmus. Bývalá koloniálna nadvláda Anglicka a Francúzska sa vytráca. Nastupuje Čína a západnej Afrike aj Rusko. Ide o nerastné bohatstvo a o ťažobné technológie, ktoré potrebujú energetické zdroje. Ďaleko výdatnejšie ako tradičné spaľovanie dreva, resp. ťavieho trusu. Slimačie európske tempo výstavby nových blokov je pre Afriku neakceptovateľné. Krajiny Európskej únie budú mať podľa EUROSTATu v roku 2040 približne rovnako obyvateľov ako dnes – cca 450 miliónov. Avšak len Nigéria s 313 miliónmi a Etiópia so 188 miliónmi presiahnu v roku 2040 spolu 500 miliónov. Len za 14 rokov!!!
O výstavbe jadrovej elektrárne Paks 2, rovnako ako výstavbe nového jadrového zdroja v Jaslovských Bohuniciach bolo rozhodnuté už v roku 2009. O výstavbe 2 nových blokov v Dukovanoch rozhodla Vláda ČR v Národnom akčnom pláne 3.6.2015. Poľská „jadrová zdržanlivosť“ je snáď najvýraznejšia. V Poľsku sa prvé úvahy o využití jadrovej energie na výrobu elektriny objavili už v 50-tych rokoch. V roku 1971 vláda Poľskej ľudovej republiky prijala prvé formálne rozhodnutie o výstavbe jadrovej elektrárne pri Żarnowci pri Baltskom mori. V roku 1982 vláda prijala uznesenie o realizácii projektu JE Żarnowiec a samotná výstavba sa začala a trvala do 1990, kedy bol projekt pre ekonomické problémy a po černobyľskej havárii zastavený a následne zlikvidovaný. Uhlia bolo dosť. V novembri 2022 – poľská vláda formálne rozhodla o urýchlenej výstavbe prvej novej poľskej JE s technológiou AP1000 od Westinghouse, s plánovaným výkonom do 3 750 MWe (3 bloky v lokalite Lubiatowo-Kopalino, cca 50 km od Gdyne, projekt je vo fáze prípravy staveniska so začiatkom 2028, nuž uvidíme…).
I z týchto dôvodov Afrika o Európskych vzoroch vôbec neuvažuje. Stavujú sa 4 bloky VVER-1200 v Egypte (lokalita El Dabaa, identický design ako je plánovaný v Paksi 2). Na prvom bloku zahájenom v 2022 je už od 11/2025 osadená tlaková nádoba. Za Egyptom sa medzi najpokročilejších kandidátov radia Ghana, Uganda, Maroko, Keňa, Alžírsko a JAR, ktorá má už 2 PWR bloky (2×970 MWe) v lokalite Koeberg spustené 1984 a 1985, no potrebuje nové. Ďalšia skupina – Etiópia, Rwanda, Tanzánia či Nigéria – má síce plány…, ale ešte nie konkrétny projekt tesne pred výstavbou. Väčšina uvedených krajín uvažuje so širokým využitím malých modulárnych reaktorov, mikroreaktorov, resp. plávajúcich platforiem v štýle Akademik Lomonosov.
Najperspektívnejším malým modulárnym reaktorom pre Afriku sa javí čínsky ACP100, ktorý bol od začiatku navrhnutý aj pre krajiny, ktoré nepotrebujú alebo si nemôžu dovoliť veľký 1–1,6 GW reaktor a nemajú prepojenú sieť. Jeden modul s výkonom 125 MWe môže fungovať napríklad ako zdroj pre menšiu elektrickú sieť, priemyselný komplex alebo ako zdroj tepla a odsoľovania morskej vody. Prototyp už stojí v lokalite Linglong na ostrove Hainan a v lete 2026 sa do reaktora zaviezlo palivo. Čínska spoločnosť CNNC už v minulosti diskutovala o využití ACP100 s krajinami ako Egypt, Saudská Arábia, Indonézia, Brazília, Kanada či Spojené kráľovstvo (vidíte, že ide o krajiny, ktoré to vedia zaplatiť alebo si aspoň požičať…). Aj pre Afriku je preto zaujímavá práve kombinácia 125 MW + odsoľovanie + teplo + relatívne malá jednotková veľkosť, ktorá sa dá postupne násobiť.
Bez ohľadu na to aký jadrový blok, modulárny reaktor, či jadrové zariadenie sa v Afrike postaví, či dovezie …, je na to potrebná vhodná infraštruktúra, ktorá má šancu zaistiť požadovanú mieru bezpečnosti (jadrovej, priemyselnej, radiačnej). V záujme rýchlych a skratkovitých riešení, prípadne pod vedením polo šialencov, ktorých vo svete pribúda, je potrebné vyhnúť sa nebezpečným riešeniam a prevádzke jadrových zariadení bez potrebnej infraštruktúry, znalostí a dozoru.
Výrok „A nuclear accident anywhere is an accident everywhere“ („Jadrová nehoda kdekoľvek je nehodou všade“) sa dnes najčastejšie pripisuje Hansovi Blixovi, bývalému generálnemu riaditeľovi Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (1981-1997). Blix túto formuláciu použil v súvislosti s myšlienkou, že jadrová bezpečnosť je globálna záležitosť a nehoda v jednej krajine ovplyvňuje dôveru, reguláciu a jadrový priemysel aj v iných krajinách až do tej mieri, že môže spôsobiť jeho zánik.
Národné nukleárne spoločnosti by mali byť „tichou silou“ a neutrálnou platformou pre výmenu poznatkov a skúseností v prospech mierového využívania jadrovej energie. Možno k tomu prispeje aj vytváraný Africký council jadrových spoločností. Ak áno – skvelé – nežil som nadarmo.
28.9.2026
Vladimír Slugeň
