Tešil som sa na už 19. ročník ENEFu (European Nuclear Energy Forum), avšak akosi nenaplnil moje očakávania. Nie, že by bol až tak výrazne horší, ako tie predchádzajúce …, ale už sa pýta zmena, nový formát a hlavne obsah. Najväčšou hviezdou podujatia bol poslanec EP Alexander Vodra. Premiéri ČR a SR sa obmedzili len na video-zdravice. Škoda! Minimálne R. Fico mal na ENEFoch doteraz skvelú dochádzku.
O jadre sa hovorilo pozitívne, no niekedy som mal pocit ako na zjazde čínskych komunistov. Žiadna diskusia, žiadne otázky, či poznámky z pléna. Diskutovať mohli len vybraní panelisti a moderátorka kladúca štandardné otázky. Žiadne prezentácie s faktami, tabuľkami, či faktami (ani jedna za 2 dni!!!), z ktorých by ste si vedeli vytvoriť vlastný úsudok. Len stanoviská organizácií a inštitúcii, ktoré prezentovali panelisti. Pritom, keď pán Vondra vyhlásil, že najväčšou prekážkou rozvoja jadrovej energetiky v Európe je Európska komisia, resp. príslušní komisári, ktorí sú protijadroví, tak by mnohí radi „vypálili zásobník“ otázok typu: prečo nie sú vymenení, prečo poslanci EP niečo nerobia, prečo nezrušiť celú EC a pod. Ďalší funkcionár, ktorému ani neviem prísť na meno, zas uvádzal, že podpora obyvateľstva k výstavbe nových blokov za posledných 10 rokov vzrastá, najmä v dotknutých lokalitách. Otázka, či si vôbec uvedomuje, že v Európe v podstate nie sú nové lokality a v tých, kde ľudia majú skúsenosť s jadrovými blokmi, ktoré im dávajú prácu a budúcnosť, je podpora nad 50% samozrejmá.
Poďme ale nájsť pozitívne veci. Hlavné témy ENEFu boli: i) financovanie nových projektov, ii) spracovanie odpadov a úložiská RAO a iii) výskumné reaktory. Hlbšie sa budem venovať poslednej téme, ktorú som si vybral v rámci tzv. „World caffee discusion“, nakoľko sa neviem rozdeliť na niekoľko entít ako lord Voldemort – napríklad aj do Harryho Pottera.
Kedysi bolo vo svete cca 850 výskumných reaktorov a kritických súborov. Dnes ich je v databáze I AEA PRIS uvádzaných len 227, ale aj z nich je väčšina na výskum takmer nepoužiteľná. Pri veľmi kritickom pohľade má EU aktuálne k dispozícii len 4 kvalitné výskumné reaktory:
- BR2, Mol – Belgicko: 100 MWth; výroba rádioizotopov, materiálový testovací reaktor.
- HFR Petten – Holandsko: 45 MWth; veľmi významný pre výrobu medicínskych rádioizotopov.
- MARIA, Świerk – Poľsko: 30 MWth; materiálový výskum, rádioizotopy, kremík.
- LVR-15, Řež – Česko: 10 MWth; materiálový výskum, neutrónová fyzika, rádioizotopy.
Všetky majú viac ako 50 rokov. Takmer 90% ich využitia je produkcia rádioizotopov pre medicínske účely (Mo99, Li-177, Sm-153, …), takže ich výskumná kapacita na iné účely je obmedzená (lebo sa musia nejak uživiť a jadrový výskum platí málo a nepravidelne).
Okrem nich treba spomenúť ešte:
- FRM II, Garching – Nemecko: 20 MWth; jeden z najvýznamnejších európskych zdrojov neutrónov, ktorý je najmladší a najmodernejší (chodíme tam merať na zariadení PLEPS, no už je 3 roky v prestavbe a spustenie sa stále odkladá)
a pripravované reaktory ako: PALLAS v Holandsku (kupovaný na kľúč z Argentíny), Jules Horowitz Reactor vo Francúzsku (dokončenie možno 2034) a MYRRHA v Belgicku.
Som rád, že táto téma otvorila a potvrdilo sa, že v prípade potrebných rádiofarmák sa dá uvažovať o čiastočnej náhrade lineárnymi urýchľovačmi, ale rezignácia na experimentálny materiálový, či palivový výskum môže mať pre rozvoj jadrovej energetiky negatívne dôsledky.
No a Praha je stále pekná.
Vladimír Slugeň
