Pre tých, ktorý sa orientujú v histórii 2. svetovej vojny, presnejšie v operácii Tajfún (1941) a v bitke o Moskvu, je Možajská línia symbolom poslednej obrannej línie, za ktorú sa nedá ustúpiť. Aj keď bola táto línia viackrát nalomená, (najhoršie pri Krjukove, tam sú dodnes umiestnené oceľové protitankové zábrany – „ježkovia“ – ako pamätník na hrdinstvo obrany pred fašistami), napokon vydržala. Paradoxne, situáciu vtedy zachraňoval neskôr nenávidený a máji 1945 popravený generál A. A. Vlasov s narýchlo sformovanou 20. armádou záloh z ďalekého východu, keď si Stalin a spol. už balili kufre do Kujbyševa (ach tí politici).

Zážitok z 13. ENEF-u (European Nuclear Energy Forum, 4.-5 .6. 2018) v Bratislave bol aj v tomto roku mimoriadne silný. Konal sa v horúcom lete v neklimatizovaných priestoroch historickej budovy NR SR na Hurbanovom námestí – teda tam, kde sme rokoch 2010-2014 organizovali konferenciu SES (Secure Energy Supply), ale vždy koncom septembra. Podobne ako SES-ke i ENEF-u dochádzajú témy i ľudia. Pohľad do sály na konci druhej sekcie s približne 40 účastníkmi bol pre mňa smutný. Tak málo sme mali možno na poslednej SES-ke. Do konca ENEF-u vydržali hlavne protijadroví aktivisti. Našťastie aj tých bola snáď len polovica z počtu, čo bol minulý rok v Prahe.

Po prvom „klasickom“ dni, kedy odzneli „politicky korektné“ príhovory premiéra, eurokomisára Šefčoviča a ministra hospodárstva ČR pána Hűnera, zaznel rozumný a jasný pro-jadrový hlas od europoslanca EP za ČR pána Kohlíčka. Bravó! No a potom nastal ústup…

Možajská línia symbolom poslednej obrannej línie, za ktorú sa nedá ustúpiť.

Princíp otvorenosti

Európska komisia si vysvetlila princípy otvorenosti, transparentnosti, plurality tak, že sa snažila dať rovnaký priestor na jadrovom fóre aj protijadrovým aktivistom. Predstavme si len, že napríklad na fóre o obnoviteľných zdrojoch by mali rovnaký priestor aj zástancovia neobnoviteľných zdrojov vrátane jadra…

Druhý deň som sedel na pódiu a diskutoval v paneli zameranom na zachovanie „nuclear safety expertise“. Nebudem sa „zavzdušňovať“ tým, že úvodnú (diletantskú) reč k panelu mala poslankyňa EP za Stranu zelených Rebbeca Harms (napokon ENEF je aj politické fórum), ani vyjadrením Gerassimosa Thomasa (zástupca eurokomisára Šefčoviča pre Energetickú úniu), že vraj je dobré, ak mladí experti viackrát zmenia odbor, aby po skončení školy získali, čo najpestrejšie zručnosti, čo ich obohatí, aj keď pôjdu pracovať do jadrovej energetiky.

Tak som sa ho spýtal, či by šiel dobrovoľne k doktorovi, ktorý robil predtým 2 roky kominára, potom predával banány, prípadne strávil 4 roky v európskom parlamente. Asi nie. Ba ani seriózna nemocnica by takéhoto doktora nezamestnala… (napokon nikde nie je funkcia aj zárukou rozumu). Nebudem rozoberať ani nevyváženosť panelu, kde sa žiadal minimálne jeden predstaviteľ jadrového dozoru.

Expertíza a vedomosti 

Rád by som sa venoval téme – v plnom anglickom názve: „Maintaining of critical level of nuclear safety expertise“. Keď som sa na panel pripravoval (v naivnej domnienke, že práve toto bude hlavným obsahom diskusie), triedil som si v hlave príklady za Slovensko, situáciu v USA, či Nemecku, Rusku i Japonsku. Expertíza a vedomosti s hierarchickým postavením a riadiacou funkciou spravidla klesajú. Je naivné očakávať, že generálny riaditeľ spoločnosti TEPCO, prípadne predseda japonskej vlády nájdu v chaose a panike po cunami vo Fukušime optimálne riešenia. Tam musí zafungovať SYSTÉM. Presnejšie systém, kde ľudia s vedomosťami vopred pripravia kvalitné havarijné plány, ktoré sa budú dať zrealizovať bez prieťahov spojených so zasahovaním politikov, či stakeholderov. Práve ich kompetencia a odvaha podložená hlbokými vedomosťami je to, čo v skutočnosti robí jadrové zariadenia bezpečnými.

Odborníci sú teda pre bezpečnosť kľúčoví ľudia, ktorí musia byť motivovaní nielen finančne, ale aj spoločensky. Ale okolo nás je „oceán alibizmu“.

Odborníci sú teda pre bezpečnosť kľúčoví ľudia, ktorí musia byť motivovaní nielen finančne, ale aj spoločensky. Naviac musia vedieť (veriť), že pôsobia v spravodlivom systéme, kde ich záchranné kroky v hraničných situáciách bude analyzovať skupina dôveryhodných expertov, ktorí ich „neobetujú“, lebo nakoniec – niekto vinný predsa byť musí. Okolo nás je „oceán alibizmu“. Komu by sa chcelo nastavovať krk ako obetný baránok? A na toto chceme nalákať mladú generáciu?

Ako zachovať jadrové znalosti (nielen) na Ukrajine?

Dnes platí, že ak sa o probléme nediskutuje, tak ten neexistuje. Alebo snáď niekto počul o dnešných problémoch v zachovaní jadrových znalostí na Ukrajine? V krajine Černobyľu a „pomajdanovského“ hospodárskeho prepadu. Okrem toho, že nás Ukrajina už v roku 2016 predbehla v podiele vyrobenej elektrickej energie z jadra (s 57% boli druhí za Francúzskom 75%, kým SR až tretia s 54%). Bez postavenia jedinej novej JE zvýšili svoj podiel zo 40% na takmer 60%, lebo uhlie z Donbasu prestalo chodiť (nielenže zaň nikto neplatil, ale prestali vracať aj prázdne vagóny). Platy operátorov, prípadne iného expertného personálu JE boli síce valorizované, ale vzhľadom na násobné zvýšenia životných nákladov, sa každý radšej zamyslel nad zmenou pôsobiska. Nakoľko bola väčšina ruskojazyčná – tak smer východ.

K tomu pripočítajme 2 nové bloky elektrárne VVER-1200 v Bielorusku (lokalita Ostrovec, Rosatom), či v Kaliningrade (Rosatom, 2012 začiatok výstavby nového bloku VVER1200 s názvom Baltic-1), zahájenie výstavby 4 blokov VVER1200/509 v Turecku (lokalita Akkuyu, Rosatom, čistý výkon bloku 1114 MWe). V hre je stále aj litovská JE v lokalite Visaginas, ktorej spustenie sa podobne ako v našich Mochovciach systematicky posúva v čase doprava.

„Ionizujúca“ možajská obranná línia

Po odčlení Krymu, prišla Ukrajina aj o jediné špecializované tréningové stredisko v Sevastopole… No a k tomu všetkému pravdepodobne rovnaký nezáujem mladej generácie o jadro ako je tomu v celej Európe (predstaviteľ bulharského dozoru verejne tvrdil, že viac ako 60% ich expertov na jadrovú bezpečnosť je staršia ako 55 rokov), nezostáva nič iné len veriť, že ukrajinský systém bol za čias ZSSR vybudovaný natoľko robustne, že toto ťažké obdobie napokon hrdinsky vydrží. (Toľko dnešné správy z frontu).

Ďalšia havária by bola asi „klincom do rakvy“ nielen jadrovej energetike na Ukrajine, ale aj u nás, ako aj vo zvyšku Európy. Chceme naozaj zájsť až tak ďaleko? Za určité hranice sa ustupovať nedá.

Čo je „možajskou líniou“ jadrovej energetiky?

Bulletin SNUS 3/2018

PRIDAJTE KOMENTÁR

Prosíme, vložte svoj komentár
Tu uveďte svoje meno

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.