Za posledné desaťročie čoraz väčší počet celebrít, vrátane Stinga a Roberta Downeya, Jr. verejne vyhlasuje, že podporujú jadrovú energiu. Potom minulý rok stanica CBS vysielala pro-jadrový diel seriálu „Madam Secretary“. Je v ňom vyobrazený naftár, ktorý sa snaží zablokovať podporu jadrovej energetiky, a tiež dvaja protagonisti, ktorí sú frustrovaní z rozširovaných mýtov o jadrovej energii. Vyzeralo to, akoby hollywoodske nepriateľstvo k jadrovej energii trochu povolilo.  „Ostal som sklamaný, keď som zistil, že stanica HBO bude vysielať veľkorozpočtový miniseriál o Černobyľskej jadrovej katastrofe z roku 1986. V mojom výskume som dospel k záveru, že zábavný priemysel je hlavným faktorom za rozšíreným strachom z jadra,“ píše v prestížnom Forbes rešpektovaný environmentalista Michael Shellenberger.

Autora Michaela Shellenbergera označil magazín TIME za “hrdinu životného prostredia”. Je prezidentom výskumnej organizácie Environmental Progress. Jeho články publikovali prestížne noviny a časopisy, vrátane The New York Times, Washington Post, Wall Street Journal, Scientific American, Nature Energy alebo PLOS Biology. Toto je preklad jeho článku, v ktorom faktograficky recenzuje nový miniseriál „Černobyľ“ stanice HBO, V angličtine si ho môžete prečítať tu.

Filmy ako China Syndrome/Čínsky syndróm (USA – 1979), Die Wolke/Atómový mrak (Nemecko – 2006) a Pandora (Južná Kórea – 2016) všetky prispeli k brzdeniu výstavby jadrových elektrární a k spaľovaniu fosílnych palív. Bol som príjemne prekvapený, keď Craig Mazin, scenárista a režisér seriálu „Černobyľ“ stanice HBO, napísal 8. apríla na Twitteri: „Poučenie zo seriálu Černobyľ nie je to, že by bola moderná jadrová energetika nebezpečná. Poučenie je, že klamstvo, arogancia a potláčanie kritického prístupu sú nebezpečné.“

  • Mazin neskôr povedal: „Som za jadrovú energetiku, myslím si, že jadrová energia je nevyhnutná v boji proti klimatickým zmenám.“
  • „Snažím sa prikláňať k menej dramatickým verziám toho, ako sa veci mali. Nechcete ísť za čiaru až k senzácii,” súhlasil Mazin s tweetom, že Černobyľ by sa nemohol stať v USA. Mazin trval na tom, aby sa jeho miniseriál držal faktov.

A tak, kým som si sadol k seriálu „Černobyľ“ od HBO, môj strach sa zmenil na nádejné očakávanie. Bolo by možné, aby Hollywood nakoniec odprezentoval najhoršiu jadrovú katastrofu férovo a presne?

V prvom dieli seriálu „Černobyľ“ jadrový reaktor vybuchne, odtrhne hornú časť budovy a chytí sa horieť. Robotníci v elektrárni zvracajú, ich tváre sčervenejú a zdá sa, že viacerí umierajú.

Vidíme pracovníka držiaceho dvere otvorené do reaktorovej sály. Začína krvácať na viacerých častiach tela. Zachraňuje svojho druha s červenou tvárou plnou pľuzgierov a od krvi, ale zdá sa, že ho necháva umrieť v chodbe. Neskôr vidíme chlapa klesať k zemi a dofajčievať zjavne svoju poslednú cigaretu.

Potom riaditeľ elektrárne, ktorý si nechcel pripustiť čo sa deje, sa povracia keď pochopí skutočný rozsah katastrofy. Keď odchádza do nemocnice, vidí požiarnika, ktorý nesie na nosidlách telo, kolabuje a púšťa telo na zem.

„Černobyľ“ verzus Černobyľ

Pri pozeraní prvého dielu seriálu som mal dojem, že aspoň tucet pracovníkov a požiarnikov bol namieste mŕtvych, ale podľa oficiálnej správy Spojených národov (str. 66) len dvaja pracovníci – nie tucet, ani stovky – boli mŕtvi do niekoľkých hodín od výbuchu. Ani jeden z nich nezomrel v dôsledku radiácie. Jedného zabili trosky po výbuchu a druhý umrel na popáleniny z požiaru.

O dva týždne neskôr začali umierať požiarnici a prví pracovníci prvej reakčnej línie. Popáleniny z požiaru pravdepodobne zohrali významnú rolu. Dve tretiny pracovníkov prvej reakčnej línie v Černobyli, ktorí umreli, mali tepelné popáleniny (od požiaru) okrem toho, že boli vystavení extrémne vysokým dávkam radiácie. „V piatich prípadoch boli poranenia kože [popáleniny spôsobené požiarom a radiáciou] jedinou príčinou smrti,” uvádza správa Spojených národov (str. 624). Na druhej strane „šiesti pacienti, ktorí neutrpeli smrteľné poranenia kože, prežili“.

„Obete tepelných popálenín často umierajú v dôsledku infekcie. Pokožka je našou najlepšou bariérou voči smrteľným mikróbom. Keď túto bariéru poškodíte, vstup patogénov do tela je oveľa jednoduchší,“ vysvetlila mi Dr. Geraldine Thomasová, profesorka molekulárnej patológie na univerzite Imperial College London v Londýne a odborníčka na Černobyľ.

Ak by malo telo muža, ktorý otvoril dvere do reaktorovej sály skutočne krvácať, muselo by to byť od ohňa, alebo horúcich kovových dverí, nie z radiácie. Podobne aj červené tváre pracovníkov by boli z ohňa, nie z radiácie. Radiácia môže spôsobiť sčervenanie tváre, ale najskôr až niekoľko dní potom, ako človek dávku dostal.

Neviem, či bolo zámerom Mazina alebo HBO docieliť, aby sa diváci domnievali, že všetky symptómy, ktoré videli, spôsobila radiácia a nie oheň, alebo že zomrelo oveľa viac pracovníkov a požiarnikov na mieste, než v skutočnosti. Ale ja som z toho mal tento dojem.

Nesprávne priradenie

Bez ohľadu na zámer, naša tendencia priraďovať černobyľské škody viac radiácii než požiaru, je typickým prejavom toho, ako vnímame jadrové havárie.

Počet obetí Černobyľa je nižší v porovnaní s inými známymi katastrofami. Podľa Spojených národov (OSN), 28 pracovníkov prvej reakčnej línie zomrelo niekoľko týždňov po nehode a potom 19 zomreli z rôznych príčin vrátanie tuberkulózy, na cirhózu pečenie, srdcový infarkt a na traumu. Spojené národy v správe uzavreli, že „určenie radiácie za príčinu smrti bolo čoraz menej presné.“

Smrť počas nehody je vždy tragická, ale stojí zato uviesť takú smrť v kontexte. Najhoršia energetická katastrofa, kolaps priehrady vodnej elektrárne v Číne, usmrtila medzi  170 000 a 230 000 ľudí. Bhopálska chemická katastrofa zabila 15 000 ľudí.

Dokonca aj iné požiare sú oveľa ničivejšie. Keď sa chytila horieť britská veža Grenfell tower v Londýne v roku 2017 zomrelo 71 ľudí. Počas požiaru Dvojičiek Twin Towers v New Yorku 11. septembra 2001 počas teroristického útoku zomrelo 343 požiarnikov.

Nový miniseriál Černobyľ na kanáli HBO ukazuje, aké ťažké je vytvoriť vzrušujúci film o jadrových katastrofách bez toho, aby v divákoch vyvolal pocit, že boli oveľa horšie, než v skutočnosti.

A čo rakovina?

Existuje prirodzená ľudská tendencia hľadať niekoho, alebo niečo, koho obviniť pri katastrofe. Mnoho rodičov autistických detí obviňuje vakcíny, ktoré dostali ich deti krátko pred diagnostikovaním autizmu. To isté platilo pre rodičov, ktorým sa narodili deti s vrodenými vadami po nehode v Černobyli.

V čase nehody bolo 20 000 zaznamenaných prípadov rakoviny štítnej žľazy u ľudí vo veku menej ako 18 rokov a posledná biela kniha OSN zroku 2017 uzatvára, že len 25 %, t.j. 5000 možno pripísať radiácii z Černobyľa (pozri odseky A – C v časti Stručné zhrnutie).

V predchádzajúcich štúdiách organizácia OSN odhadovala, že radiácii z Černobyľu možno prisúdiť až 16000 prípadov. Keďže úmrtnosť na rakovinu štítnej žľazy je iba jedno percento, znamená to, že očakávaný počet úmrtí na rakovinu štítnej žľazy v dôsledku Černobyľa bude od 50 do 160, pričom veľká väčšina z nich by sa vyskytla u starších ľudí.

A to je všetko. Neexistujú spoľahlivé dôkazy, že radiácia z Černobyľa spôsobila nárast akejkoľvek inej choroby, či poruchy, vrátane vrodených vád. Vedecký výskum z roku 2017 na Oxfordskej univerzite preukázal, že neexistujú presvedčivé dôkazy zvýšeného rizika vrodených vád po vystavení sa radiácii v kontaminovaných oblastiach.“

Predchádzajúce štúdie o Černobyle, ktoré konštatovali zvýšený výskyt vrodených vád, podľa vedcov z Oxfordu postrádali údaje o mätúcich faktoroch, akými sú konzumácia alkoholu počas tehotenstva alebo výživa. Dokonca aj autor iného dokumentu, ktorý chcel ukrajinskej havárii pripísať vyšší výskyt vrodených vád, neskôr pripustil:

Touto štúdiou sme nepreukázali, že radiácia spôsobuje vrodené vady.

Radiácia z Černobyľa mohla spôsobiť viac škôd, než bolo zaevidované, ale nespôsobila dosť škody na to, aby sme ju vedeli jednoznačne identifikovať a oddeliť od iných škodlivých vplyvov. „V bývalom sovietskom zväze sa udiali obrovské sociálne zmeny, ktoré mali dopad na rozloženie chorôb,“ vysvetľuje Dr. Tomas. „A to je významný mätúci faktor.“

Úzkosť a stres boli významné faktory. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) považuje psychologicko-sociálne vplyvy Černobyľa za hlavný dopad na verejné zdravie. „Populácia ovplyvnená Černobyľom mala úroveň úzkosti dvojnásobnú v porovnaní s populáciou, ktorá nebola Černobyľu vystavená,“ uvádza WHO. „Častejšie uvádzali viaceré nevysvetliteľné fyzické symptómy a subjektívny pocit zlého zdravotného stavu.“

Čiastočne boli na vine miestni lekári. „Do istej miery boli tieto symptómy spôsobené vierou, že ich zdravie bolo nezvratne poškodené katastrofou a tiež fakt, že im lekár stanovil diagnózu zdravotný problém súvisiaci s černobyľskou haváriou,“ napísali vedci zo Svetovej zdravotníckej organizácie.

Akú rolu v tom hrá filmový priemysel

A ja si myslím, že symptómy spôsobené vierou platia aj pre odvetvie zábavného priemyslu. Po desaťročia preháňali o jadrových nehodách a kŕmili verejnosť strachom, úzkosťou a stresom z radiácie.

Mazin vraví, že svoju zodpovednosť držať sa faktov bral vážne, ale ako diel napredoval, môj strach narastal:

Manželka jedného požiarnika, ktorý je jednou z hlavných postáv, je tehotná, ako aj mnohé iné ženy. Vidíme viacero zlovestných scén rodičov, ako tlačia kočiar s novonarodenými bábätkami. …Len ťažko uveriť, že by na stanici HBO všetky tie tehotné ženy a bábätká zobrazili v prvom dieli seriálu, ak by nemali v úmysle ukázať rozšírené vrodené vady a vnuknúť nejasnú súvislosť napr. v treťom dieli.

AKTUALIZÁCIA: Producent Craig Mazin reagoval na môj článok a uviedol, že „Naša šou NEBUDE ukazovať defekty detí pri narodení.“

Prečo sa tak bojíme?

Ak je počet obetí taký nízky, prečo Černobyľ aj naďalej vzbudzuje našu fascináciu a strach a dokáže si získať desiatky miliónov dolárov v rámci financovania HBO?

Čiastočnou odpoveďou, podľa môjho názoru je, že jadrové nehody nám pripomínajú jadrové bomby a našu zraniteľnosť voči nim. Na začiatku seriálu „Černobyľ“ sa jeden pracovník v elektrárni pýta druhého „Je vojna? Bombardujú nás?“ Neskôr sa konverzácia zopakuje aj u iných pracovníkov. Riaditeľ elektrárne a predstavitelia komunistickej strany sa stretli v špeciálnych priestoroch naprojektovaných na „zvládnutie jadrového útoku Američanov“.

V tomto aj v mnohom inom bol „Černobyľ“ povedomý. Recenzent filmu pre denník The New York Times ho popísal ako „vetchý a konvenčný, aj keď dlhší, než býva zvykom – katastrofický film.” A to ma na tom znepokojuje.

„Najväčšou a najviac umelou fikciou je vytvorenie vymyslená postava bieloruskej vedkyne, ktorú hrá Emily Watson,“ píše denník The New York Times.

Recenzent denníka The New York Times kritizuje sklon filmu „Černobyľ“ k hollywoodskemu nafukovaniu – aby nám ukázali veci, ktoré sa nestali a aj za tú cenu, že „licencia fikcie šla za čiaru až do kontroverznosti a melodrámy“.

Ale samotný miniseriál nemusí byť koncom tohto príbehu. Stanica HBO a Mazin vytvorili podcast a sprievodné videá k tejto šou. V nich by mohli Mazin a stanica HBO odhaliť divákom vedecký konsenzus, že strach z radiácie pochádzajúcej z jadrových katastrof je oveľa škodlivejší, než samotná radiácia. A to odhliadnuc od faktu, že strachu zohral kľúčovú rolu pri brzdení rozvoja jadrovej energetiky, ktorá už teraz zachránila takmer dva milióny životov už len tým, že sa vďaka nej nespaľovali fosílne palivá. A mohla zachrániť ešte oveľa viac.

Tiež by mohli nájsť spôsob, ako odhaliť najpozoruhodnejší fakt, aký som zistil počas skúmania tejto témy: ten mladý muž, Alexander Juvčenko, ktorý otvoril dvere do reaktorovej sály, výrazne krvácal a nejako to zvládol a prežil. A bol stále presvedčený o prínosoch jadrovej energetiky.

„Ja s tým problém nemám. Pokiaľ je bezpečnosť vašou najvyššou prioritou vo všetkých režimoch plánovania a prevádzkovania elektrárne, malo by to byť OK,“ povedal novinárovi Juvčenko v roku 2004.

„Potom, čo som na Twitteri zverejnil počty obetí Černobyľu v porovnaní (plus-mínus 200) s banálnejšími spôsobmi úmrtia, akými sú chôdza (270 000 ročne), šoférovanie (1,35 milióna ročne) a pri práci (2,3 milióna ročne), viacerí ľudia ma obvinili, že som necitlivý k skutočným útrapám ľudí, ktorí trpeli v dôsledku evakuácie,“ píše Shellenberger. „Ale skutočne necitlivé je buď preháňať, alebo navádzať verejnosť k preháňaniu o počte obetí Černobyľa, alebo o sile radiačného žiarenia, pretože to vedie k panike.“

Podľa Shellenbergera aj v prípade Fukušimy v Japonsku v roku 2011 panika zabila približne 2000 ľudí. Radiácia ani jedného. Kým istá miera dočasnej evakuácie mohla byť nevyhnutná, nikdy neexistoval skutočný dôvod na také veľké a dlhodobé presídlenie obyvateľstva.

„Pri spätnom pohľade môžeme povedať, že evakuácia bola chybou. My by sme neboli odporučili evakuáciu u nikoho.“ povedal Philip Thomas, profesor v oblasti riadenia rizika, ktorý viedol nedávny projekt týkajúci sa jadrových nehôd.

V konečnom dôsledku seriál „Černobyľ“ od HBO ukazuje, aké ťažké je vytvoriť vzrušujúci film o jadrových katastrofách bez toho, aby v divákoch nevyvolal pocit, že boli oveľa horšie, než v skutočnosti. Keď dáme bokom protijadrovú ideológiu, zábavný priemysel musí urobiť z jadrových katastrof fikcie z prostého dôvodu – lebo pri nich zomrelo primálo ľudí.

Michael Shellenberger

Autora označil magazín TIME za “hrdinu životného prostredia”. Je prezidentom výskumnej organizácie Environmental Progress. Jeho články publikovali prestížne noviny a časopisy, vrátane The New York Times, Washington Post, Wall Street Journal, Scientific American, Nature Energy alebo PLOS Biology.

2 KOMENTÁRE

PRIDAJTE KOMENTÁR

Prosíme, vložte svoj komentár
Tu uveďte svoje meno

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.