Všetko sa to začalo v závode na spracovanie jadrového paliva spoločnosti Sellafield, ktorá má na starosti palivo z prvej generácie anglických reaktorov. Tie boli odstavené ešte v roku 2003. Ich odpad sa ukladá do vodných priestorov veľkosti olympijského plaveckého bazéna, ktoré boli na tento účel postavené pred viac ako 50 rokmi. Nikomu by ani len vo sne nenapadlo, že vo vode, ktorá obmýva vysoko rádioaktívny materiál, by sa mohol usadiť život. Až doteraz.

Pomocou špičkových nástrojov na výskum sekvencií DNA tím odborníkov identifikoval v týchto priestoroch špeciálny druh riasy, ktorá sa dokázala prispôsobiť životu v týchto nehostinných podmienkach. Dokáže to vraj pomocou produkcie pigmentu astaxantín, ktorý chráni steny buniek pred poškodením spôsobeným radiáciou.

Hoci ide o veľmi zaujímavé zistenie, v skutočnosti to môže narobiť značné problémy. Nastáva čas bližšie pochopiť, ako budú tieto organizmy svoje prostredie ovplyvňovať. Najmä počas letných horúčav by totiž mohli znížiť viditeľnosť v nádržiach či dokonca spomaliť celý proces uskladňovania jadrového paliva.

Ich odolávanie krutým podmienkam je pozoruhodné. Celá nádrž navyše vykazuje vysokú hodnotu pH, ktorú nájdeme napríklad v bielidlách. Správca priestorov teraz musí kontrolovať rýchlosť a množstvo rastu týchto organizmov, aby mohol bez väčších komplikácií pokračovať v procese prechodu paliva do neaktívneho stavu. Postupne sa prišlo na to, že prečisťovanie nádrže zásaditou vodou v pravidelných intervaloch by malo ich množenie držať pod kontrolou.

Tento objav so sebou prináša jedno obrovské pozitívum. Pokiaľ sa vedcom podarí tieto riasy bližšie preskúmať, mohli by pomáhať napríklad pri čistení kontaminovaného prostredia.

Mikroorganizmy sú známe tým, že na našej planéte prežívajú často v nehostinných podmienkach. Dokážu sa prispôsobiť životu hlboko v oceánoch či v pekelne teplej vode horúcich prameňov. Tentoraz však ide o prvé pozorovanie prítomnosti rias vo vysoko rádioaktívnej nádrži s jadrovým palivom.