Energetická transformácia na vlastnú päsť dostala Nemecko do nevýhodnej pozície

0
64
Wolfgang Clement bol od roku 2002 do roku 2005 spolkovým ministrom hospodárstva a práce.
Wolfgang Clement bol od roku 2002 do roku 2005 spolkovým ministrom hospodárstva a práce.

Energetická transformácia na vlastnú päsť ohrozuje energetickú bezpečnosť Nemecka a konkurencieschopnosť priemyslu. Únik z pasce je možný iba pomocou európskej klimatickej politiky. Na nejaké obdobie musíme byť otvorení pre jadrovú energiu.

Nie je to bláznivé? Už v júni tohto roku boli prevádzkovatelia siete schopní zaistiť bezpečnosť elektrického napájania v Nemecku podľa vlastných údajov „iba s podporou európskych partnerov“. Čo to znamená? Odoberali sme elektrinu z jadrových elektrární z Francúzska alebo Českej republiky alebo elektrinu z uhoľných elektrární z Poľska.

A teraz, pretože sme si pretrhli klimatické ciele na rok 2020, ktoré sme si sami určili, a ktoré nám predpísala aj EÚ, chceme do roku 2022 zrušiť nielen naše posledné, v rámci Európy mimoriadne bezpečné jadrové elektrárne ale aj niektoré fosílne elektrárne. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou  sa však dovtedy nezlepší situácia s elektrickou energiou.

Doposiaľ nie je k dispozícii nevyhnutná infraštruktúra na prenos elektrickej energie z veterných elektrární zo severných oblastí a nebude k dispozícii pre zásobovanie južných oblastí Nemecka do roku 2025, dokonca ani  neskôr.  A preto budeme musieť, pokiaľ sa na tejto situácii nič nezmení, dovážať elektrickú energiu z jadrových elektrární a/alebo uhoľných elektrární „európskych partnerov“! To je logika, keď ponecháme súčasnému vývoju voľný priebeh.

Sme skutočne takí bohatí? A takí blázni?

Prečítal som si nedávno vyjadrenie českého ministra energetiky, že jeho krajina bude naďalej vyrábať elektrický prúd z jadrových elektrární, pretože zrušiť  výrobu elektrickej energie súčasne z jadrových a uhoľných elektrární  si jeho krajina nemôže dovoliť, to si môže dovoliť iba bohaté Nemecko. Sme skutočne takí bohatí? A takí blázni?

Červeno-zelená spolková vláda Schröder/Fischer začala v roku 2000 na návrh môjho, v oblasti energetickej politiky, mimoriadne skúseného predchodcu v úrade spolkového ministra hospodárstva, bohužiaľ príliš skoro zosnulého Wernera Müllera, po prvýkrát realizovať odstúpenie od výroby elektrickej energie z jadrový elektrární Kernenergie, ktoré bolo pravdaže „uštrikované“ skutočne komplikovaným spôsobom. Toto odstúpenie od výroby elektrickej energie z jadrových elektrární  by mohlo trvať pre jednotlivé elektrárne viac ako 20 rokov, posledná jadrová elektráreň by bola pravdepodobne odstavená v roku 2032.

Keď som preberal úrad po pánovi Müllerovi, tak sa doslova prisahajúc opätovne pokúšal objasniť, že by sme sa s cieľom zníženia COo 40% do roku 2020 priemyselno-politicky zničili.

Čierno-žltý vládny kabinet pani Merkelovej II (2009-2013) sa nielen že vzoprel tejto výstrahe, ale dokonca v roku 2011, s podporou SPD a Zelených, skrátil už platné odstúpenie od jediného, takmer bez CO2 konvenčného zdroja energie, a to je jadrová energia, o šesť rokov. To sa ukázalo ako najvážnejšia chyba nemeckej transformácie energetiky, skutočne bohatej na chybné riadenie. Z dôvodov ochrany klímy a z ekonomického hľadiska  by dával predchádzajúci Kohleausstieg, ruka v ruke s dlhším využitím jadrovej energie, oveľa väčší zmysel.

Jadrová energia hrá zásadnú úlohu

Naša nemecká debata o klimatických záležitostiach prebieha akoby izolovane od európskych a skutočne od medzinárodných diskusií a vývojov. Pretože sa tu už dávno realizuje to, že účinná klimatická politika zameraná seriózne na cieľ 1,5 stupňa, je odkázaná na všetky druhy výroby energie s nízkym obsahom skleníkových plynov.  Jadrová energia, s približne tými nízkymi emisiami ako je veterná energia, sem bezpochyby patrí. Jej podiel na svetovej výrobe elektrickej energie predstavuje v súčasnosti približne 10 percent. Preto hrá vo väčšine scenárov Rady o klimatických zmenách zásadnú a zvyšujúcu sa úlohu.

Aj fosílne palivá, pravdaže za (tu u nás takisto doposiaľ tabuizovaného) predpokladu zníženia CO2  pomocou technológie CCS, sa nachádzajú v mnohých scenároch. Môžeme v našej krajine ešte nejakú krátku dobu zatvárať oči pred takými vývojmi. Ale ani my sa im nebudeme môcť vyhnúť. Chceme dovtedy odoberať ešte viac energie od svojich európskych partnerov? Investovať v rámci celého sveta ešte viac subvencií do najdrahšej transformácie energetiky?

Poobzerajme sa po Európe. Francúzsko ako jedna z krajín Európy najbohatších na jadrovú energiu investuje naďalej do jadrovej energie. Švédsko ako najúspešnejšia európska krajina v oblasti energetickej transformácie už v roku 2016 schválila rozhodnutie o odstúpení od výroby elektrickej energie z jadra.

A naši susedia vo Švajčiarsku, ktorí sa pri zaobchádzaní s komplexnými témami vyznačujú špecifickou rozvážnosťou, podporenou ľudovým hlasovaním,  chcú dokončiť  odstúpenie od výroby elektrickej energie z jadra až v roku 2034. Ich podiel výroby elektrickej energie z jadra predstavuje v súčasnosti takmer 40 percent a dovtedy úspešne ukončia prebiehajúce hľadanie konečného úložiska. Bolo by dobre, keby sme si z toho vzali príklad.

To by znamenalo: Odstúpenie od jadra by v Nemecku naďalej platilo. Avšak jeho konečný dátum, ktorý bol stanovený koalíciou červeno-zelenej spolkovej vlády Schröder/Fischer, treba posunúť o 10 rokov neskôr a preložiť na rok 2032. Momentálne sa ohľadne hľadania konečného úložiska iniciovaného Spolkovým snemom a Spolkovou radou pohybujeme po všetkých avšak veľmi drahých omyloch o niekoľko časových jednotiek pozadu za Švajčiarskom. Malo by však byť možné, aby sme sa dotiahli na Švajčiarsko a odstúpenie od jadra a hľadanie konečného úložiska ukončiť aspoň v rovnakom čase.

Nemecká politika stojí pred zaťažkávacou skúškou

Toto poznanie je nevyhnutné: Na vlastnú päsť zvážená energetická transformácia priviedla našu krajinu z klimaticko-politického hľadiska do nevýhodnej situácie  a v medzinárodnom porovnaní nákladov a úžitku Svetového ekonomického fóra  posunula dozadu na 95 miesto.  Riskuje našu bezpečnosť v zásobovaní elektrickou energiou a konkurencieschopnosť priemyslu.

Východisko z tejto pasce vedie iba cez európsku energetickú a klimatickú politiku, ako sa ju stále znova snaží iniciovať Európska komisia. Nemecko patrí na čelo tohto hnutia. Musí byť principiálne otvorená pre všetky technológie s nízkymi emisiami CO2, v každom prípade na predpokladaný čas aj pre jadrovú energiu.

Okrem toho musí urýchliť všetky prirodzené možnosti akumulácie síl – naliehavou je národná, európska a pokiaľ je to možné aj globálna kampaň zalesňovania. Musí prirodzene využiť aj technologické zásoby. Potom je skutočne možné ukončiť uhlíkovú éru podľa možnosti európskym, niekedy aj dúfajme svetovým obchodom s emisiami naprieč všetkými sektormi hospodárstva.

Otepľovanie zemegule je pre nás „otázkou storočia“. Nedá sa, ako to stručne vyjadrila kancelárka, vyriešiť  vážne „prázdnymi rečami“. Politika musí na tomto poli získať späť vedúcu úlohu v oblasti  názoru. To vyžaduje oveľa viac ako kompromis na predĺženie života súčasnej koalície.

Je podnet skutočne príliš silný na to, aby sa demokratické strany mohli v tejto mimoriadne dôležitej problematike aspoň pokúsiť o spoločné konanie? Pokus by sa cenil. Pretože sa žiada korigovať silu a chybné vývoje. A treba požadovať veľa odvahy na vyjadrenie toho, čo je a čo musí byť vykonané  podľa toho, čo už bolo na základe najlepšej vedeckej znalosti veci vypracované a ako nevyhnutne spoznané.  Nemecká politika stojí bezprostredne pre zaťažkávacou skúškou, ktorej účinok ďaleko presahuje súčasné zákonodarstvo.

Wolfgang Clement bol od roku 2002 do roku 2005 spolkovým ministrom hospodárstva a práce.