Dodnes najkomplexnejšia správa o vplyve environmentálneho znečistenia na zdravie ľudí podáva svedectvo o tom, že znečistené ovzdušie, kontaminovaná voda a ďalšie oblasti nášho životného prostredia zabíjajú vo svete viac ľudí než takmer všetko ostatné dokopy – fajčenie, hlad, prírodné katastrofy, vojny, vraždy, AIDS, TBC a malária.
Nieto divu, že počet úmrtí v súvislosti so znečistenou vodou v Portoriku sa čoskoro bude rátať v tisícoch.
Okrem ľudskej tragédie nás toto znečistenie ročne stojí až 4 bilióny amerických dolárov, alebo 6% globálneho HDP.
Podľa štúdie sú ochorenia spôsobené účinkami toxických látok v životnom prostredí príčinou až 9 miliónov úmrtí ročne,teda každého šiesteho predčasného úmrtia. To je 20-krát viac než zapríčinili všetky vojny dokopy. Philip Landrigan, dekan globálneho zdravia na Lekárskej univerzite Icahn v Mount Sinai a hlavný autor správy podotýka, že „už vzniklo mnoho štúdií zaoberajúcich sa otázkami znečistenia životného prostredia, ale tejto problematike sa nikdy nedostalo takej pozornosti ako, povedzme, AIDS alebo zmene klímy“.
Čína tento problém pozná viac než akákoľvek iná krajina. Len v dôsledku toxických emisií z miestnych uhoľných elektrární tam každý rok umiera viac ako 300 000 ľudí. A výroba silikátov či odpad z výroby počítačových čipov a solárnych panelov spôsobujú ďalšie narastajúce zdravotné problémy.
Najväčší počet úmrtí v dôsledku znečistenia životného prostredia zaznamenávame v najchudobnejších krajinách Ázie a Afriky. V mnohých z nich, najmä v Indii, je znečistenie príčinou až štvrtiny všetkých úmrtí a je obrovskou záťažou pre rozvíjajúce sa ekonomiky. Dokonca aj spaľovanie biomasy v chudobných krajinách sa stalo príčinou globálnej zdravotnej epidémie.
Ale tieto isté chudobné krajiny nikdy svoju chudobu neprekonajú bez rozširovania toho istého priemyslu, ktorý spôsobuje znečistenie životného prostredia – energetiky, výroby, baníctva atď. Keďže na to, aby človek dosiahol životný štandard strednej triedy, je potrebných asi 3 000 kW hodín na osobu a rok, jediným spôsobom ako odstrániť globálnu chudobu, je získať pre tieto chudobné krajiny omnoho viac energie.
Stelesnením spomínanej koncepcie je vývojový index OSN (HDI), podľa ktorého je prístup k energii najvýznamnejšou podmienkou pre dobrý život. HDI je dôvodom, prečo sa Čína v 1992 rozhodla vybudovať približne 600 uhoľných elektrární a začať využívať aj množstvo ďalších vodných a iných energetických zdrojov. Tento krok otvoril 500 miliónom Číňanov cestu do strednej triedy. Zároveň však ročne zabíja 300 000 ľudí a poškodzuje zdravie ďalších miliónov, čo nepredvídane zaťažuje systém zdravotníctva.
Čína sa snaží zmeniť kombináciu energetických zdrojov a zbaviť sa špinavého uhlia, ale stále tu zostáva asi 800 miliónov Číňanov, ktorí potrebujú viac ako 2 bilióny kilowatthodín ročne, aby sa aj oni stali strednou triedou. A ďalšie 2 miliardy ľudí mimo Číny potrebuje ďalších 6 biliónov kilowatthodín energie ročne. Do roku 2040 sa narodia ďalšie 3 miliardy ľudí, ktoré budú potrebovať ďalších 9 biliónov kilowatthodín ročne.
Keďže prístup k energii je jediným spôsobom, ako sa zbaviť chudoby, každé rozhodnutie odopierajúce prístup k energii sa považuje za neetické. Na druhej strane, poskytnutie takéhoto objemu energie čistou cestou, spolu s očistením výroby a ďalšieho priemyslu na zníženie znečistenia, si vyžiada ďalšiu energiu.
Závislosť dobrého života od energie nie je tajomstvom. 21. konferencia zmluvných strán (COP 21) o zmene klímy v Paríži v 2015 sa zaoberala predovšetkým otázkou, ako poskytnúť ľudom energiu v takomto objeme bez toho, aby sme používali uhlie. Nielen preto, aby sme zachránili ľudské životy, ale aby sme zachránili našu planétu.
Znečistenie ovzdušia a zmena klímy spolu úzko súvisia a majú aj spoločné riešenia. Spaľovanie fosílnych palív v krajinách s vyšším príjmom a spaľovanie biomasy v nízkopríjmových krajinách priamo zodpovedá za 85 percent znečistenia ovzdušia pevnými časticami. Zníženie spaľovania fosílnych palív vo vyššie príjmových krajinách a poskytnutie energetických zdrojov, ktoré nie sú založené na fosílnych palivách alebo biomase, nižším príjmovým krajinám je kľúčom k spomaleniu globálneho otepľovania a očisteniu životného prostredia.
A znamená to všetky nefosílne zdroje, nielen obnoviteľné. Spolu s miliónmi veterných turbín a tisícami štvorcových kilometrov solárnych panelov sa Medzivládna komisia pre zmenu klímy, Medzinárodná energetická agentúra, Sieť OSN pre udržateľné riešenia a Globálna komisia pre ekonomiku a klímu zasadzujú za strojnásobenie využívania jadrovej energie, ktoré si na stabilizáciu uhlíkových emisií vyžiada výstavbu tisícov nových reaktorov, často v podobe menších modulárnych blokov.
Podľa štúdií venovaných tejto otázke, pri prepočítaní na jednu vyprodukovanú kilowatthodinu zabíja uhlie desaťkrát viac ľudí než ktorýkoľvek iný energetický zdroj, pričom najnebezpečnejšie sú predovšetkým jemné toxické pevné častice produkované uhoľnými elektrárňami. Uhlie zabíja desaťkrát viac ľudí v rozvojovom svete než v Amerike, jednoducho preto, že týmto krajinám chýbajú predpisy, akým je náš zákon o čistom ovzduší.
Zákon o čistom ovzduší je právny predpis, ktorý zachránil najviac amerických životov v celej histórii. Aj preto v Číne každý rok zomiera 300 000 obyvateľov, kým v Amerike len asi 15 000. Dvoma ďalšími významnými predpismi zachraňujúcimi životy sú Medicare z 1965 a zákon o spravodlivých pracovných podmienkach z 1938, ktorým bol prijatý 40-hodinový pracovný týždeň a zákaz detskej práce.
Znečistené ovzdušie nielen zabíja, ale spôsobuje tiež množstvo ďalších zdravotných komplikácií. O kvantifikáciu ich nákladov sa pokúsili autori niekoľkých štúdií – nákladov, medzi ktoré patria vymeškané dni z práce, návštevy nemocníc, zdravotné postihnutie, lieky na predpis a všetky ďalšie náklady súvisiace s chorobou (1,2,3,4).
Eliminácia zdravotných vplyvov uhlia je najjednoduchším riešením znečistenia životného prostredia. Ben Machol a Sarah Rizk z EPA vo svojej štúdii zistili, že používanie uhlia v Amerike nás ročne stojí 350 až 880 miliárd dolárov. Je to až 6% nášho HDP a viac ako 10% našich celkových nákladov na zdravotnú starostlivosť.
Na druhej strane sú náklady priamo súvisiace s uhlím – ťažbou, prepravou uhlia po krajine, výrobou elektriny z uhlia, a tiež mzda pre ľudí, ktorí toto všetko robia. I keď zemný plyn postupne nahrádza uhlie a v porovnaní s obdobím pred desiatimi rokmi výrazne klesla jeho spotreba, stále ročne spotrebujeme viac ako 700 miliónov ton uhlia a za toto privilégium ročne zaplatíme asi 200 miliárd dolárov.
Čo? Platíme 200 miliárd dolárov za výrobu a dodávku elektriny z uhlia a ďalších 300-800 miliárd za to, aby sme sa spamätali z dôsledkov jeho používania? Veď to nedáva žiadny ekonomický zmysel.
Prečo teda neskončiť s používaním uhlia a nepoužiť ušetrené peniaze a životy na to, aby sme ho vymenili za zemný plyn, jadrovú energiu alebo obnoviteľné zdroje, ktoré nemajú ani zďaleka taký ničivý vplyv na naše zdravie? Už len úspory v zdravotníctve samotné by to dokázali zaplatiť a ešte by aj ostalo. Z hľadiska nákladovosti by bolo dokonca efektívnejšie platiť ľuďom, aby uhlie neťažili a nespracúvali, tak ako už niekoľko storočí platíme niektorým poľnohospodárom.
Takéto myslenie by sa dalo aplikovať na širokú paletu problémov znečisťovania životného prostredia, pričom by vždy platilo, že záchrana životov a úspora nákladov na zdravotnú starostlivosť by priniesli dostatok prostriedkov na to, aby sme dokázali znečisteniu predchádzať. Áno, možno si to vyžiada nejakú novú daň, ale tá by sa vyrovnala omnoho nižšími nákladmi na zdravotnú starostlivosť.
A so 4 biliónmi dolárov ročne sa toho dá urobiť naozaj dosť. Dalo by sa za ne vybudovať, zásobiť palivom a prevádzkovať deväťdesiat 1 200 MW hydroelektrární spolu s ďalšími šesťdesiatimi 1 000 MW jadrovými elektrárňami (alebo niekoľkými stovkami malých modulárnych reaktorov) a 200 000 MW veterných turbín, tristo solárnych polí veľkých ako solárna elektráreň Ivanpah (600-MW) plus dvesto 500 MW elektrární na zemný plyn, ktoré by spoločne dokázali vyrobiť viac ako 3 bilióny kilowatthodín ročne rovnomerne rozdelených medzi všetky energetické zdroje.
Len za 15 rokov by sme dokázali nahradiť všetko uhlie na svete, zvýšiť globálnu výrobu elektriny na viac ako 40 biliónov kilowatthodín ročne – dosť na odstránenie globálnej chudoby – a stále by nám ostalo dosť peňazí na znižovanie iného globálneho znečistenia na zlomok dnešnej úrovne. A to hovoríme len o existujúcich technológiách.
Ďalšie technologické výdobytky a zlepšenie efektivity usporia ďalšie prostriedky, zachránia ešte viac živočíšnych a rastlinných druhov a zvýšia kvalitu života všetkých obyvateľov Zeme. Rozsah budovania nových zariadení na dosiahnutie cieľa, ktorým je zanechanie využívania uhlia, presiahne rozmermi čokoľvek, čo sme dokázali predtým, ale ak sa národy sveta riadne skoordinujú a zmobilizujú, dá sa to zvládnuť.
Bohužiaľ, je veľmi ťažké presvedčiť ľudí, že usporiť peniaze znamená prakticky to isté ako ich zarobiť. A nikomu sa nepáčia ďalšie dane, ani vtedy, ak zachraňujú životy, majetok, či planétu.
My to však dokážeme urobiť rýchlejšie než by si kto kedy myslel, dokážeme to ešte pred rokom 2040 – posledným zlomovým bodom pre klímu pred rokom – bez toho, aby sme zničili planétu, alebo niekoho priviedli na mizinu.
Jednoducho to urobiť musíme.
