Vo svete fyziky sformuloval princíp neurčitosti Werner Heisenberg (1901 – 1976). Rýchlosť a poloha častice sa nedajú v danom okamihu presne určiť. Čím presnejšie zmeriate jednu veličinu, tým nepresnejšie zistíte niečo o tej druhej. Každý akt pozorovania časticu zmení a preto presné informácie o nej nie sú možné. Inak – minulé, či budúce správanie sa akejkoľvek subatomárnej častice sa nedá predpovedať s istotou.

Determinizmus je mŕtvy: Všetky definície polohy častice, hybnosti, energie a času majú pravdepodobnostný charakter. Zdroj: Cartoonstock.com
Determinizmus je mŕtvy: Všetky definície polohy častice, hybnosti, energie a času majú pravdepodobnostný charakter.
Zdroj: Cartoonstock.com

Uplatnenie tohto princípu v každodennom živote si môžeme všímať doma (Chceš mať doma pravdu alebo pokoj?), pri mariáši (Na otázku: „Kto vyhráva?“, je správna odpoveď: „Počkaj do konca, ešte nebola hádka.“) alebo i na cintoríne (Dva náhrobky. Prvý: Tu leží ten, ktorý si na križovatke myslel, že má pravdu a nemal ju. Vedľa: Tu leží ten, ktorý si na križovatke myslel, že má pravdu a mal ju.)

Werner Heisenberg dostal Nobelovu cenu v roku 1932 za prvú verziu kvantovej mechaniky známu ako maticová mechanika. Sformuloval ju v roku 1925, keď mal len 24 rokov (občas tým motivujem svojich doktorandov). Hoci je dnes ďaleko známejší jeho princíp neurčitosti sformulovaný v roku 1927, ocenenie zaň nezískal. Podľa Heisenberga: „Dráha začína existovať iba vtedy, keď ju pozorujeme. Nemáme žiadnu možnosť dozvedieť sa, kde niečo je, kým to nezmeriame“. Upozornil, že ani budúca trajektória častíc sa nedá jednoznačne predpovedať.

Heisenbergov princíp spôsobil v newtonovskej fyzike veľkú trhlinu týkajúcu sa konceptu času. Táto fyzika predpokladala, že vonkajší svet existuje nezávisle a je len úlohou pozorovateľa a experimentov, aby odhalili ukrytú pravdu. Kvantová mechanika ukázala, že na úrovni atómov je takýto deterministický pohľad nezmyselný a namiesto toho by sa malo hovoriť iba o pravdepodobnostiach výsledkov. Už by sme viac nemali uvažovať o príčine a následku, ale iba o pravdepodobnostiach ponúkaných možností alebo o náhode (nie, vôbec nevytváram nejakú asociáciu na dostavbu MO3,4).

Einstein a mnohí iní to prijímali veľmi ťažko, ale museli súhlasiť, že to je to, k čomu nás vedú rovnice (Max Planck vraj dlho nechcel veriť ani sám sebe…). Fyzika sa týmto posunula od bežnej laboratórnej skúsenosti do ríše abstraktnej matematiky, kde sa dá ľahko a úspešne stratiť.

Toto všetko mi kedysi veľmi zanietene vtĺkal do hlavy RNDr. Igor Kapišinský, CSc., ktorý by sa tento rok dožil sedemdesiatky. Pred mnohými, mnohými rokmi sme hrávali spolu basketbal. On bol na myslenie a streľbu, ja na behanie, bránenie, či taktické faulovanie (primerané vtedajšiemu veku a schopnostiam). Ak ste ho niekto poznali (bol astrofyzik, popularizátor vedy, ale aj zakladateľ Spoločnosti kritického myslenia), tak práve on bol stelesnenie princípu neurčitosti. Malý, šťúply, počerný (prezývka Cigi), no napriek tomu bývalý juniorsky reprezentant ČSSR v basketbale. Múdry a nekonečne pracovitý, no napriek tomu Harmanove guľky v Devínskej Novej Vsi (2010) náhodou trafili práve jeho syna, ktorý sa učil doma na balkóne na 5. poschodí.

Uplatnením Heisenbergovho princípu neurčitosti v každodennom živote si uvedomíme, že aj istoty sú možno len pravdepodobnosť.

Článok bol zverejnený ako úvod k aktuálnemu Bulletinu SNUS 02/2017.