Miniseriál HBO Černobyľ o jadrovej havárii z roku 1986  už od začiatku novinári oceňovali za to, že sa držal faktov o udalosti, hoci jeho tvorcovia si niektoré veci vymysleli.

„Najskôr si musíme uvedomiť, že v miniseriáli HBO Černobyľ je veľa fikcie,” napísal novinár pre New York Times. Ale dôležitejšie je, že to naozaj nevadí. Novinár upozorňuje na obdobnú nepresnosť, o ktorej som písal minulý mesiac: „obete radiácie sú z nejakého dôvodu často zakrvavené.”

HBO „správne chápe podstatu“, píše autor, že Černobyľ bol „viac o klamstvách, o podvode, o úpadku politického systému ako o tom, či jadrová energia je vo svojej podstate dobrá alebo zlá“.

Toto je skutočnosť, ktorú tvorca „Černobyľu“ zdôraznil. „Poučenie z Černobyľu nespočíva v tom, že jadrová energia je nebezpečná,“ napísal na Twitteri.  „Poučením je, že arogancia a potláčanie kritiky sú nebezpečné.“

Predstavitelia jadrovej energetiky súhlasia. „Diváci si mohli pozrieť hollywoodske spracovanie a uvažovať, aký to má význam mimo ZSSR,“ píše Inštitút jadrovej energetiky. „Stručná odpoveď je: nie veľký.“

Ja osobne som si tým nie istý. Po tom, ako som si pozrel všetkých päť dielov o „Černobyle“ a videl som reakciu publika, si myslím, že miniseriál vyvolal u miliónov ľudí strach z tejto technológie.

Seriál HBO Černobyl predsa len vedie ľudí k strachu z jadra

„Ešte dva týždne po skončení miniseriálu som nemohol na to prestať myslieť,“ napísal novinár Vanity Fair. „To, čo vo mne najviac zarezonovalo, boli telá prvých záchranárov, zasiahnuté radiáciou, tak poničené ožiarením, že sa pomaly, za živa, škaredo rozkladali.“

„Film sme pozerali spolu s manželom a nasledujúce dni sme vyhľadávali informácie o katastrofe a posielali si morbídne fakty,” píše novinárka vo Vanity Fair a otec zase robil prieskum o všetkých jadrových elektrárňach v Spojených štátoch, ktoré sú v prevádzke.

„Pozrela som si prvý diel zo seriálu Černobyľ,” píše na Twitteri športová novinárka Sarah Todd z denníka Philadelphia Inquirer. „Potom som niekoľko hodín čítala o jadrovej energii. Teraz som úplne vydesená a potrebujem niekoho, aby mi vysvetlil, či je vôbec v poriadku žiť na východnom pobreží, keď je takáto situácia.“

Jadro nás začína prenasledovať

Mnoho ľudí sa v skutočnosti domnievalo, že miniseriál je o jadrovej energii.

„Ale možno samotná jadrová energia predstavuje najrozvinutejšiu postavu v seriáli,“ píše kritik pre The New Republic. „Stále sa o nej hovorí, debaty a charakteristiky jej povahy sú nekonečné. Začína nás prenasledovať.“

A to nebola len reakcia novinárov. „Keď skončil Černobyľ, hneď som začal hľadať, kde je najbližšia jadrová elektráreň,“ napísal na Tweeter jeden z divákov. „Hrôzostrašné.“ Ďalší povedal: „Videl som už veľa krvákov a hororov, ale toto prekonáva všetko. Prečo? Pretože by sa to mohlo jedného dňa zase stať.“

„Sledujte, čo sa deje v Bielorursku,“ napísala mi jedna umelkyňa. „Bojíme sa našej jadrovej elektrárne, lebo ju postavili Rusi.“

„Prvý reaktor zhodili zo štvormetrovej výšky,“ povedala. „A kryt druhého sa počas prepravy poškodil. Aj tak to postavili.  Takže, keď budete sledovať Černobyľ, spomeňte si, že by sa to mohlo zase veľmi skoro stať.“

O Černobyle vyrábajú fikcie preto, lebo jadrové havárie nezabili veľa ľudí

Za posledné desaťročie čoraz väčší počet celebrít, vrátane Stinga a Roberta Downeya, Jr. verejne vyhlasuje, že podporujú jadrovú energiu. Potom minulý rok stanica CBS...

Čo „Černobyľ“ nepochopil

V rozhovoroch pred odvysielaním „Černobyľu“ na HBO, scenárista a tvorca seriálov Craig Mazin tvrdil, že tento miniseriál sa bude držať faktov. „Prikláňam sa k menej dramatickej verzii vecí,” uviedol Mazin a dodal, “ty nechceš prekročiť hranicu vyvolávania senzácie.”

V skutočnosti „Černobyľ“ v prvom dieli prekračuje hranicu senzáciechtivosti a už sa nevracia späť.

V prvom dieli sa tri postavy teatrálne ponúknu, že obetujú svoje životy, aby odčerpali rádioaktívnu vodu, ale takáto udalosť sa nestala.

„Traja pracovníci elektrárne boli na zmene práve vtedy, keď začala operácia,“uvádza Adam Higginbotham, autor diela „Polnoc v Černobyle“, čo je dobre preskúmaná nedávna história.  „Oni len dostali telefonicky príkazy od vedúceho reaktorovej sály, aby otvorili ventily.“

Ani radiácia z roztaveného reaktora nezasiahla vrtuľník, ktorý letel príliš blízko, ako zobrazuje „Černobyľ“. K havárii vrtuľníka došlo až o šesť mesiacov neskôr a nemalo to nič spoločné s radiáciou. Jeden z listov rotora vrtuľníka zachytil reťaz visiacu zo stavebného žieriavu.

Radiácia ako nákazlivý vírus?

Zobrazenie radiácie ako nákazlivého vírusu je najtrúfalejšie vyvolávanie senzácie v „Černobyle“.  Hrdinka príbehu, vedkyňa v podaní Emily Watson, fyzicky odvádza tehotnú manželku od hasiča z Černobyľu, zomierajúceho na syndróm z akútneho ožiarenia (ARS).

„Choď preč! Choď odtiaľ preč!“ Watsonová kričí, akoby každá sekunda, keď je žena so svojím manželom, zabíjala ich dieťa.

Ale radiácia nie je nákazlivá. Ak si niekto vyzlečie odev a umyje sa, ako urobili hasiči v skutočnosti, aj v „Černobyle“, rádioaktivita ostáva v tele a nie je nákazlivá.

Prečo potom nemocnice umiestňujú obete radiácie za plastové zásteny? Pretože majú oslabený imunitný systém a hrozí im, že dostanú niečo, čo nebudú vedieť zvládnuť. Inými slovami, riziko kontaminácie je opačné, ako zobrazuje „Černobyľ“.

Dieťatko zomiera. Watson hovorí: „Radiácia by bola zabila matku, ale namiesto nej ju absorbovalo dieťa.“ Mazin a HBO sa zrejme domnievajú, že takáto udalosť sa naozaj stala.

HBO sa snaží vysporiadať so senzáciechtivosťou titulkami na konci dielov. Nikto nepostrehol, že tvrdenie o smrti dieťatka, z dôvodu absorbovania radiácie od otca, je úplná paveda.

Nemáme žiadne vhodné dôkazy, že Černobyľ zabil dieťa, ani že spôsobil nárast vrodených vád.

„V súčasnosti máme možnosť sledovať všetky deti, ktoré sa narodili v blízkosti Černobyľu,“  uviedol fyzik Robert Gale z UCLA v roku 1987 a „u žiadneho z nich, minimálne pri narodení, sme nezistili žiadnu abnormalitu“.

A naozaj: okrem smrti prvých záchranárov, jediná vec ovplyvňujúca zdravie obyvateľstva, bolo 20 000 zaznamenaných prípadov rakoviny štítnej žľazy u osôb, ktoré v čase nehody boli mladšie ako 18 rokov.

V roku 2017 OSN dospela k záveru, že len 25%, teda 5 000 prípadov, je možné pripísať radiácii z Černobyľu (ods. A-C). Predchádzajúce štúdie OSN odhadovali, že až 16 000 prípadov je možné pripísať radiácii z Černobyľu.

Vzhľadom na to, že rakovina štítnej žľazy má približne 1% mieru úmrtnosti, potom očakávaný počet obetí rakoviny štítnej žľazy, zapríčinenej Černobyľom, bude 50 – 160 pri dĺžke života 80 rokov.

Na konci seriálu HBO tvrdí, že „na Ukrajine a v Bielorusku došlo k prudkému nárastu výskytu rakoviny“, ale toto je tiež omyl.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie boli obyvatelia týchto dvoch krajín „vystavení dávkam mierne nad prirodzenú úroveň radiácie z prostredia“. Ak sa medzi obyvateľstvom objavia ďalšie úmrtia na rakovinu, budú predstavovať nárast o 0,6%  nad rámec očakávanej úmrtnosti na rakovinu, spôsobenú inými príčinami.

„Černobyľ“ nám ukazuje, že radiácia nie je všemocný jed.

V prvom dieli, vysoké dávky radiácie spôsobovali pracovníkom krvácanie a v druhom dieli, keď sa zdravotná sestra dotkla hasiča, tak jej prst prudko očervenel, akoby sa popálila. Nič z toho sa nestalo, a ani to nie je možné.

„Černobyľ“ hrozivo vykresľuje ľudí zhromaždených na moste, ako sledujú požiar v Černobyle. Na konci seriálu HBO uvádza, „že podľa našich informácií nikto neprežil. V súčasnosti ho poznáme ako „Most smrti“.“

Ale „Most smrti“ je mestská legenda, vyvolávajúca senzácie a nemáme jasný dôkaz, ktorý to potvrdzuje.

„Černobyľ“ je zavádzajúci aj v tom, čo vynechal. Získavame dojem, že zomreli všetci záchrancovia z Černobyľu, ktorí dostali syndróm z akútneho ožiarenia (ARS). No v skutočnosti prežilo 80% tých, čo dostali ARS.

Je zrejmé, že aj vysoko vzdelaní a informovaní diváci, vrátane novinárov, považovalo veľkú časť fikcie z „Černobyľu“ za fakty.

The New Yorker zopakoval tvrdenie, že dieťatko ženy absorbovalo radiáciu a zomrelo. The New Republic popisoval radiáciu ako „nadprirodzene trvanlivú” a nákazlivú („logika zombie, podľa ktorej ten, kto je otrávený, sa stane sám jedovatým“). The EconomistPeople, a iné časopisy spomínajú urban legend o „Moste smrti“.

Toto nesprávne vysvetlenie bolo na škodu ľudí. Názor, že ľudia vystavení radiácii, sú nákazliví, sa použil na vyľakanie, stigmatizáciu a izolovanie ľudí v japonskej Hirošime a Nagasaki, v Černobyle a potom opäť vo Fukušime.

Ženy z tejto oblasti, ktoré boli vystavené nízkym dávkam radiácie z Černobyľu, potratili v panike 100 000 až 200 000 tehotenstiev a keď boli vystavené radiácii z Černobylu, so štyrikrát vyššou pravdepodobnosťou udávali ako dôvod úzkosť, depresie a posttraumatickú stresovú poruchu.

Alastair McIvor: Klimatická kríza je príležitosťou priviesť mladých ľudí k jadrovej energii, aby študovali,...

Svoju prácu jadrového inžiniera spojil so záľubami v písaní a komponovaní. Vďaka Herodesovi sa stal odborníkom na vedeckú komunikáciu. Šéfoval prevádzke a radiačnej ochrane...

Prečo sa „Černobyľ“ tak mýlil

„Černobyľ“ je vraj o klamstve, arogancii a potláčaní kritiky za socializmu, ale miniseriál zobrazuje ako sa žilo v osemdesiatych rokoch v Sovietskom zväze tak nepresne a melodramaticky ako účinky radiácie.

„V miniseriáli sa objavuje množstvo ľudí, ktorí sa správajú nebojácne, bez obáv z trestu zastrelením,”  poznamenáva dopisovateľ pre The New Yorker. „Nie je to presné: hromadné popravy či dokonca odloženie výkonu súdneho rozhodnutia na žiadosť aparátčika boli typické pre život v Sovietskom zväze do konca tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.”

Hlavné napätie v miniseriáli vytvára snaha vedcov, hlavných hrdinov, odhaliť, čo spôsobilo nehodu reaktora v Černobyle, ale sovietski vedci „roky predtým dobre vedeli, aké chyby má reaktor typu RBMK,“ poznamenáva Higginbotham a „odborníci na reaktory prišli z Moskvy a v priebehu 36 hodín od výbuchu rýchlo určili pravdepodobnú príčinu.”

Ale samotná potreba dramatickej zápletky, nedokáže vysvetliť prečo „Černobyľ“ to z pohľadu jadra správne nepochopil.

Spomeňme si, ako jeden z hlavných hrdinov opisuje radiáciu ako náboj. Hovorí nám, aby sme si predstavili Černobyľ ako tri trilióny nábojov vo vzduchu, vo vode a v jedle, ktoré budú vybuchovať ďalších 50 000 rokov.

Ale radiácia nie je ako náboj. Ak by bola taká, zomreli by sme, lebo by nás zasiahli náboje radiácie. A niektorí obyvatelia vystavení väčšiemu množstvu nábojov, ako napríklad obyvatelia Colorada, v skutočnosti žijú dlhšie.

Môžeme sledovať, ako sa náboj z prvého dielu postupne, v ďalších dieloch, mení na zbraň.  Vedec tam hovorí: Černobyľský 4. reaktor je v súčasnosti jadrovou bombou, ktorá vybuchne „hocikedy“, „až kým nevymrie celý kontinent“.

Až kým nevymrie celý kontinent? Strach za tým, je samozrejme strachom z jadrovej vojny. Černobyľ používa rovnaké triky ako iné filmy o jadrovej havárii.

Vo filme „Čínsky syndróm“ z roku 1979 vedec tvrdí, že nehoda v jadrovej elektrárni môže urobiť trvalo neobývateľnou oblasť s rozlohou Pensylvánie.

Hollywood si prepožičal  od bojovníkov proti jadrovým zbraniam, ako je Ralph Nader, nesprávne zobrazenie taviaceho sa uránového paliva ako vybuchujúcej jadrovej bomby. Ten v roku 1974 tvrdil, že „jadrová nehoda zmetie Cleveland a preživší budú závidieť mŕtvym“.

V závere „Černobyľ“ na HBO nesprávne chápe jadrovú energiu z rovnakého dôvodu ako celé ľudstvo, keď po celú dobu vyše 60 rokov prenášame svoj strach z jadrových zbraní na jadrové elektrárne.

V skutočnosti Černobyľ ukázal, prečo je jadro najbezpečnejšie na výrobu elektriny. Aj pri najhoršej jadrovej nehode unikne relatívne malé množstvo pevných častíc, ktoré ublížia len hŕstke ľudí.

V skutočnosti Černobyľ ukázal, prečo je jadro najbezpečnejšie na výrobu elektriny. Aj pri najhoršej jadrovej nehode unikne relatívne malé množstvo pevných častíc, ktoré ublížia len hŕstke ľudí.

Po zvyšok času jadrové elektrárne pomáhajú menšiemu znečisťovaniu ovzdušia, pretože nahrádzajú fosílne palivá a biomasu. Práve z tohto dôvodu jadrová energia dodnes zachránila takmer dva milióny životov.

Ak „Černobyľ“ a pseudovedecký brak, akým je knižka profesorky Kate Brownovej z MIT Príručka na prežitie, majú aj svoju lepšiu stránku, tak tú predstavujú noví otvorení vedci, odborníci na radiáciu a čestní novinári ako je Higgenbotham.

Ako píše práve Higgenbotham: “Jadrové elektrárne nevypúšťajú oxid uhličitý a štatisticky sú bezpečnejšie ako ostatní konkurenti z energetiky, vrátane veterných turbín.”

Pri našom prehnanom strachu z jadrových zbraní bolo ostatných 74 rokov najpokojnejším obdobím za posledných 700 rokov. S rozširovaním bômb poklesol počet úmrtí vo vojne a v bitkách o 95%.

Dokáže sa vedomie človeka rozvinúť tak, aby sme pochopili, prečo niečo tak nebezpečné, urobilo svet tak bezpečným?

Čoraz viac v to dúfam. Jedna z najlepších kníh, ktorú som nedávno čítal, je etnografia vedcov na jadrové zbrane Nuclear Rites (Jadrové rituály) od antropológa a bojovníka proti jadru Hugha Gustersona.

Na konci priznáva, že „jadrová hrozba hrala kľúčovú úlohu a zabránila vyhladzovaciemu krviprelievaniu tretej svetovej vojny a ak je svet, plný jadrových zbraní, nebezpečné miesto, tak bez hrozivého biča jadrových zbraní, by bol svet úplne iný“.

Ak sa Hollywood niekedy rozhodne vyrozprávať pravdivý príbeh o jadrovej energii a vysvetliť divákom paradox vzťahu medzi bezpečnosťou a nebezpečenstvom, nebude sa musieť utiekať k senzáciechtivosti. Samotná pravda vyvoláva dosť senzácie.

Michael Shellenberger